Prvý najväčší slovenský cestovateľ

Milan Rastislav Štefánik nebol len „pán z bankovky“, ani len generál z učebnice dejepisu. Bol to človek, ktorý žil naplno medzi hviezdami, sopkami, diplomatickými salónmi a napokon aj medzi legendami. A práve jeho životný príbeh je stále aktuálny. 

Predstavte si chlapca z malej dedinky, ktorý sa odmietne zmieriť s tým, že jeho životný strop je len kostolná veža. Štefánik sa narodil v roku 1880 a vyrastal v Košariskách, v prostredí, kde sa tvrdo pracovalo a veľa snívalo, ale potichu. On však sníval nahlas. Chcel študovať, cestovať, vidieť svet. Jeho cesta viedla cez štúdiá v Prahe, kde sa z neho stal „ten Slovák“, ktorý nie je tichý a skromný, ale ambiciózny a zvedavý. Vrhol sa na fyziku, matematiku a astronómiu. Fascinovali ho hviezdy, preto tvrdil, že pôjde tam, kde sú jeho sny.

Na Karlovej univerzite sa stretol s Tomášom G. Masarykom, ktorý v tom čase prednášal filozofiu a mladému Štefánikovi vštepoval úvahy o česko-slovenskej vzájomnosti. Aj počas vedeckej činnosti sledoval dianie na Slovensku.

Jeho výroky zostávajú večné: "Kto kráča energicky a vedomý si cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne".

Keď dnes hovoríme o „životnom štýle digitálneho nomáda“, Štefánik by bol jeho analógovým prapredkom. Z Prahy sa presťahoval do Paríža, ktoré bolo vtedy centrum vedeckého a spoločenského života. Tam si od nuly vybudoval meno astronóma. Dostal sa na Tahiti, Nový Zéland, USA, do Južnej Ameriky, do Alžírska. Zažil pozorovacie expedície pri zatmení Slnka, výstupy na sopky, merania vo výškach, kde by dnes mnohí odmietli vystúpiť z lanovky. Nebol to „turista“, bol to človek, ktorý spájal dobrodružstvo, vedu a osobný rast. Možno by sme ho v 21. storočí hodnotili, ako muža, ktorý na sebe pracuje, aj keď je to náročné, a tiež ako cestovateľa, nie preto, aby mal "selfie" na Instagrame, ale aby o sebe a svete zistil čo najviac. 

V roku 1912 získal francúzske občianstvo a o dva roky na to bol vymenovaný za rytiera francúzskej Čestnej légie. V Paríži si získal rešpekt medzi vedcami, politikmi a vojenskými špičkami. Mal dar komunikácie, nie však silou, ale kombináciou šarmu, vzdelania a schopnosti počúvať.

Keď vypukla prvá svetová vojna, jeho život sa zmenil z vedeckého dobrodružstva na veľké osobné poslanie. Po vypuknutní 1. svetovej vojny sa aktívne zapájal do bojov. Stal sa letcom v čase, keď lietanie nebolo hobby, ale risk. A popri tom začal pracovať v československom zahraničnom odboji spolu s Eduardom Benešom a Tomášom G. Masarykom. Štefánik pochopil niečo, čo platí aj dnes, že aj tie najkrajšie myšlienky potrebujú ľudí, ktorí ich dokážu predať svetu osobnou dôveryhodnosťou.

V roku 2025 obslúžilo letisko v Bratislave 2,4 mil. pasažierov a je najlepším rokom v histórii. V 2026 očakáva ďalší rast na 4+ milióny pasažierov.

Za lesklým obrazom úspešného astronóma a vojaka sa skrýval človek, ktorého život často skúšal. Mal silnú vôľu a žil život s hlbokým zmyslom. Verila mu krajina, ktorá ešte ani oficiálne neexistovala. Nosil v sebe pocit zodpovednosti a ten bol silnejší než strach.

Jeho príbeh má aj dramatický podtón. Dnes najväčšie slovenské letisko v Bratislave nesie jeho meno – Letisko M. R. Štefánika. Prečo? Presne tu, v okolí letiska, zahynul 4. mája 1919 pri leteckom nešťastí na lietadle Caproni CA33. Vracal sa z Talianska. Ešte deň predtým sa rozlúčil so snúbenicou Julianou Benzoniovou a odišiel z Ríma do Padovy. Lietadlo sa zrútilo pri pristávacom manévri nad Bratislavou. Jeho smrť má akúsi príchuť mýtu. Generál, ktorý sa vracal do oslobodenej vlasti, sa do nej už nikdy nedostal. Z muža z mäsa a kostí sa stala legenda.

Premenovanie letiska v roku 1993 po získaní slovenskej nezávislosti je poctou jeho leteckému odkazu a národnému poslaniu. Letisko M. R. Štefánika je pripomienkou, že Štefánik bol nie len astronóm a diplomat, ale aj priekopník letectva. Každý let z Bratislavy je tak trochu jeho pokračovanie, z "Košarísk do sveta a domov!"

V zimnom poriadku 2025/2026 ponúka letisko rekordných 49 pravidelných liniek do 42 destinácií v 22 krajinách.

Štefánikov odkaz žije aj na vrchu Bradlo, ktorý je najvyšším bodom Myjavskej pahorkatiny a púta pozornosť pre mohylu. Tento pamätník z dielne známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča bol slávnostne odhalený v roku 1928. Keď sa tu na chvíľu zamyslíte, uvedomíte si, že je akoby jeho osobným majákom, ktorý ho viedol do sveta. Samotná mohyla je 96 m dlhá a 70 m široká. Vrchnú časť mohyly tvorí náhrobok. Na hornej terase vynikajú 12,5 m vysoké obelisky symbolizujúce štyri obete leteckého nešťastia.

Milan Rastislav Štefánik by bol v dnešnom svete influencerom s najautentickejším obsahom. Nie preto, že by zbieral selfie, ale preto, že by žil to, v čo verí. A presne preto má jeho príbeh čo povedať každému, kto hľadá vlastnú cestu, či už na cestách po svete, alebo v každodennom živote doma.