Čukotka - skúsenosti turistického sprievodcu (video)

CK SATUR - 16.02.2020

Viete kde sa nachádza Čukotka? Oblasť, o ktorej sa nehovorí je pomyselným začiatkom alebo koncom Ruskej federácie nie je práve turistickou destináciou. Prečo je to tak? 

Vypočuť reláciu:

O Čukotke rozprávajú:

  • Alexandra Viteková, cestovateľka
  • Pavol Vitek, cestovateľ a sprievodca CK SATUR

Gregorová: Veľa ľudí možno ani nevie kde sa taká Čukotka nachádza a to je aj kvôli tomu, že sa o nej málo hovorí. Tá oblasť bola doteraz uzavretá pred zvyškom sveta, to sa ale zmenilo. Viete nám povedať prečo?

Vitek: Čukotská autonómna oblasť je najvýchodnejší región ruskej federácie. Pre mnohých Rusov je to niečo ako koniec ich vlasti, ale dá sa na to pozrieť aj opačne. Možno je to začiatok pretože ich aj náš deň sa vlastne začína na Čukotke. Čukotka je polostrov ktorý je omývaný dvomi oceánmi Severným ľadovým oceánom a Tichým oceánom a tromi morami Východosibírskym, Čukotským a Beringovým. Geograficky je to veľmi izolovaná časť Ázie, nie je dostupná žiadnymi cestami, ani po riekach. Čo sa týka rozlohy tak je to 737 700 km², naše Slovensko by sa tam zmestilo 15-krát a Nemecko 2-krát. Počtom obyvateľov je to len 51-tisíc obyvateľov na celé toto rozsiahle teritórium. V dobe Sovietskeho zväzu geografická izolovanosť bola umocnená ešte rozhodnutiami politickými. Na Čukotke bolo viacero základní vojenských, prístavy, radarové stanice a z tohto dôvodu bol celý polostrov dá sa povedať zakázanou zónou nielen pre zahraničných turistov ale aj pre domácich. Je to dosť podobné ako je to na Transsibírskej magistrále na ktorej bolo tiež veľa takýchto miest. Tá je dnes úplne otvorená, môže sa po nej cestovať slobodne bez akýchkoľvek administratívnych obmedzení. Čo sa týka Čukotky ktorá je hraničnou oblasťou so Spojenými štátmi tak tam je to ináč.

Príroda čukotky
Krásné prírodné scenérie a žiadne davy turistov, to je Čukotka. Foto: depositphotos.com

Viteková: Ja musím povedať, že aj v súčasnosti potrebujete okrem ruských víz aj špeciálne povolenie na návštevu Čukotky. Tí, ktorí chcú cestovať samostatne na Čukotku, tak na to môžu rovno zabudnúť, pretože na to aby ste toto povolenie získali je nevyhnutné získať aj pozývací list z ruskej strany, a ten vám môže vystaviť len miestna agentúra. Takže bez ruskej cestovnej agentúry sa na Čukotku nedostanete. Takisto treba sledovať aj neustále sa meniacu politickú situáciu, meniacu sa aj dnes. My sme, napríklad chceli navštíviť Ratmanovov ostrov, čo je jeden z dvoch Diomedovych ostrovov. Sú to ostrovy v Beringovom prielive a sú zaujímavé tím, že Ratmanovov ostrov patrí Rusku a menší Diomedov ostrov patrí už Spojeným štátom. Medzi nimi je len 3,7 km a tadiaľto prechádza nielen štátna ale aj dátumová hranica. Preto sa často označujú ako ostrovy včerajška a zajtrajška. Pre nás to bolo zaujímavé miesto, ktoré sme chceli navštíviť, ale približne mesiac predtým ako sme mali prísť na Čukotku, tento ostrov úplne uzavreli nielen pre cudzincov, ale aj pre miestnych. Keď budete na Čukotke tak si musíte zvyknúť nato, že sa budete pohybovať na miestach, kde dve superveľmoci sú veľmi blízko pri sebe a na prísnejšie bezpečnostné opatrenia si musíte zvyknúť.

Gregorová: Aké sú vlastne dôvody prečo sa do takéhoto odľahlého kúta sveta vybrať, čo bola vaša motivácia?

Vitek: No ja sa priznám, že Čukotka nebola niekde na zozname mojich cieľov pri objavovaní Ruskej federácie, je to veľká krajina, ktorá ponúka veľa zaujímavých miest. Na jar tohto roku som od priateľov z Moskvy dostal ponuku, či by som necestoval na Čukotku. Sprvu som trošku váhal prekvapilo ma to a pýtal som sa, že čo je dôvodom takéhoto pozvania. Oni mi vysvetlili, že Rusko je momentálne presýtené turistami aspoň také tie stálice ako je Moskva, Petrohrad a dokonca hovorili o Bajkale, že tam je akoby potopa čínskych turistov. Takže chcú vlastne otvoriť novú destináciu, kde by prilákali ľudí. Po takom prvotnom lákaní som sa veľmi rýchlo zlomil, lebo som si uvedomil, že je to najvýchodnejšia časť euroázijského kontinentu. Je tam najvýchodnejší výbežok Dežňovov mys takže v mojom prípade po takom váhaní to bolo rýchle rozhodnutie.

Viteková: Mňa na Čukotku lákalo hneď niekoľko faktorov. Prvým z nich, bola možnosť na vlastné oči uvidieť rozsiahle tundrové oblasti v blízkosti polárneho kruhu. Patrím medzi ľudí, ktorí majú radi chladné počasie, takže veľmi rada využijem hocijakú príležitosť uniknúť pred vysokými teplotami, ktoré v posledných rokoch postihujú už aj Slovensko. Ďalej to boli Čukčovia a ich tradičný spôsob života a do tretice to bola divokosť, drsnosť a nespútanosť večne zamrznutej zeme a to, že doteraz zostáva Čukotka turistami neobjavená a myslím si, že zláka každého, čo má čo i len trošku dobrodružnejšiu povahu.

Gregorová: Poďme sa teda nato pozrieť pekne postupne ak niekto chce ísť na Čukotku ako vyzerá tá cesta zo Slovenska, ako sa tam najlepšie dostane?

Viteková: Na začiatok treba povedať, že v oblasti Čukotského autonómneho okruhu sa nenachádzajú žiadne železničné trate, to znamená, že cestu vlakom môžete ihneď vylúčiť. Čo sa týka ciest tak tam je situácia podobná, asfaltové alebo betónové cesty sú hlavne len v oblasti hlavného mesta Anadyru a končia hneď za tým ako je označenie konca mesta. Hovorí sa o Čukotke, že sa tam nachádza len jedna cesta a tou je 40 kilometrový úsek medzi mestami Lorino a Lavrentiya. Pod pojmom cesta opäť je to len približne 2 metre vysoký štrkový násyp, opäť žiadny asfalt nič podobné. Je to preto, lebo v lete tundra mierne rozmŕza. To znamená, že keď chodíte po tundre máte pocit akoby ste chodili po rozmočenej špongii. Nie je to ani bažina ale ani nemáte pevnú pôdu pod nohami, takže všetky cesty tam musia byť spevnené. S cestami sa situácia trošku vylepšuje v zime, v zime sa využívajú zimníky, čo sú zimné cesty, tých je na Čukotke oveľa viacej. Ale čo v regióne určite dominuje tak to je letecká doprava, a je to aj jediná možnosť ako sa na Čukotku dostať. Zo Slovenska je najlepšie letieť buď z Bratislavy alebo Viedne do Moskvy kde prestúpite na let do Anadyru. Let do Anadyru sprostredkováva jediná letecká spoločnosť, tá sa nazýva Juter a počas tohto letu môžete naozaj pocítiť na vlastnej koži, že Rusko je obrovská krajina, najväčšia na svete pretože tento let trvá vyše 8 hodín a vy sa budete nachádzať nad územím Ruskej federácie. Časový posun oproti Slovensku je neuveriteľných plus 10 hodín. Ako už bolo povedané tak rozlohu Čukotky môžeme priblížiť tak, že sa tam 15-krát zmestí Slovensko a 2-krát Nemecko. Aj tie vzdialenosti medzi jednotlivými mestami sú obrovské, niekedy až 800 kilometrov, takže aj na Čukotke využívajú skôr tú leteckú dopravu. Častokrát sú to také staršie vrtuľové lietadlá ešte z čias Sovietskeho zväzu, alebo veľmi populárne sú vrtuľníky. Tým, že Čukotku obmývajú tri moria tak populárna je aj lodná doprava, tam sa väčšinou využívajú menšie lode alebo rybárske člny.

Gregorová: A čo sa týka ročného obdobia tak kedy tam odporúčate ísť?

Vitek: Čukotka je známa veľmi nestálym počasím, veterným počasím. Každý, kto sa rozhodne ísť na Čukotku od prvého okamihu musí akceptovať riziko, že sa môže stať, že niekde ostane doslova zablokovaný. Náš program bol taký, že sme tam mali vždy nejaký deň rezervy. Deň rezervy po prílete do Anadyru, takisto pri návrate keby sme sa niekde boli zasekli a nemohli by sme sa dostať včas na letisko aby sme mohli odletieť. Teploty počas nášho pobytu, my sme tam boli v auguste, na začiatku augusta tohto roku boli okolo 9-15 stupňov ale fúkal vietor, takže celý čas sme chodili naobliekaní v bundách, pocitovo tam bolo chladno. Čo sa týka zimy, tak v zime v hlavnom meste Anadyre býva okolo -20 stupňov, môže byť ale až -40. Na pobreží Severného ľadového oceánu v meste Pevek čo je vlastne najsevernejšie mesto Ruskej federácie tak tam býva priemerne -30 ale až -50 a zase fúka vietor, čiže pocitovo tie teploty môžu byť úplne niekde inde posunuté. Čo sa týka leta, tak leto môže byť nepríjemné veľkým množstvom komárov alebo malých kúsavých mušiek pred ktorými sa nedá schovať. Rusi im hovoria moškári alebo ich nazývajú gnus ako hnus po našom, a to je asi to najlepšie čo to vystihuje. My sme mali veľké šťastie, že v auguste tam neboli, takže v lete ja by som odporúčal na návštevu Čukotky po našej skúsenosti august, v zime by bol ideálny asi marec možno aj február.

Gregorová: A na čo sa majú turisti pripraviť, čo môžu od Čukotky očakávať, čo sa týka aj od možnosti na ubytovanie, hygieny, stravovania?

Viteková: Treba povedať, že netreba si Čukotku predstaviť ako takú klasickú turistickú destináciu povedal by som, že to nie je nič pre ľudí ktorí preferujú luxusné hotely s all Inclusive, je to naozaj skôr pre ľudí s dobrodružnejšou povahou, ktorým možno nevadia také mierne bojové podmienky. Čo sa týka toho ubytovania, tak v hlavnom meste Anadyre s tým nie je problém. Tam sa nachádzajú minimálne dva hotely s izbami na veľmi dobrej úrovni. Čo však na celej Čukotke chýba aj v hoteloch tak to je wi-fi pripojenie. Máte možnosť si tam zakúpiť sim kartu ktorú využívate jednak na volania do zahraničia, ale aj na mobilné dáta. Treba však rátať stým, že akonáhle opustíte hlavné mesto, tak je vám tá sim viac-menej nanič pretože väčšinou sa budete nachádzať v oblastiach mimo dosahu signálu. Aspoň si tak môžete overiť, či patríte medzi ľudí, ktorí sú závislí na sociálnych sieťach. My sme si náš týždenný pobyt mimo dosahu signálu myslím si, že veľmi dobre užili. Čo sa týka ubytovania v ostatných mestách, tak my sme si za našu základňu zvolili najčukotskejšiu obec na Čukotke a tým je mestečko Lorino. Žiadne hotely ani reštaurácie tu nenájdete, a my sme boli teda ubytovaní v miestnych panelákoch normálne v bytoch kde zvyčajne bývali teda miestni obyvatelia. Tí nám na dobu nášho pobytu tie svoje byty akokeby prepožičali, presťahovali sa k príbuzným a my sme mohli tie ich byty využívať ako ubytovanie. Čo sa týka hygieny, tak ja osobne som mala trošku obavy, ako to tam bude vyzerať, ale tým, že bývate v bytoch, ktoré nie sú na takých úrovniach ako byty u nás, tak je to niečo horšie ale čo sa týka kúpeľne a teplej vody tak tá je všade dostupná čo je myslím si veľmi dôležité pre nás. A čo sa týka toho stravovania tak ako som povedala žiadne reštaurácie s medzinárodnou kuchyňou a žiadne fast food tu nenájdete, takže počas celého pobytu ste odkázaní len na miestne potraviny a miestne delikatesy.

Gregorová: A čo ste tam teda jedli, viete nám povedať nejaké príklady?

Vitek: No Čukotka je asi úplne hrôzostrašnou krajinou pre vegetariánov. Čo sa týka čerstvého ovocia a zeleniny, to dostanete v obchodoch v Anadyre je to tam celkom slušne zásobené, ale celé zásobenie sa realizuje letecky, takže tomu zodpovedajú aj ceny. Kto si chce teda kúpiť čerstvé či ovocie či zeleninu tak musí trošku hlbšie siahnuť do peňaženky. Keď sme pri platení, tak všade sa dá platiť kartami dokonca aj v tom Lorine, kde teda my sme nemali signál, ale na termináloch to fungovalo takže aj tam sme mohli zaplatiť kartou. Vegetariáni sa môžu spoľahnúť na dostatok pohánky, pohánka sa nájde úplne všade. Z jedál čo ponúka čukotská kuchyňa, tak to je to čo sú dary mora to znamená sú to mrože, rôzne ryby, samozrejme veľryby, ktoré sa tu lovia. Čo sa týka na súši tak sú tam pastieri sobov, sobie mäso je tam k dispozícii a potom plody tundry. Sú to hlavne čučoriedky a rôzne bobule takže z toho sme mali veľa lekvárov uvarených. Keď sme pri varení, tak reštaurácie sme mali vlastne na tých bytoch kde sme bývali. Našim hlavným kuchárom bol náš ruský sprievodca Miša, ktorý toto prostredie dobre pozná, takže nám uvaril napríklad huspeninu z veľryby, jedli sme mrožie srdce, jedli sme mroží jazyk, dostali sme sa ale aj k delikatesám. V mori sú kraby, tie nie sú síce tak veľké ako sú známe kamčatské, ale chutné mäso mali myslím rovnaké a množstvo červeného kaviáru. Čukotka je známa tým, že okolie rieky Anadyr produkuje ten najkvalitnejší červený kaviár znovu sme tam boli v sezóne kedy sa červený kaviár v podstate spracovával na brehu riek a to bolo vidno aj kuchyni to bolo niečo čím sa absolútne nešetrilo. Saška hovorila, že sme nezažili medzinárodnú kuchyňu, ono je to tak trošku inak pretože naša skupina bola medzinárodná. Bola tvorená ľuďmi z Talianska, Chorvátska a samozrejme aj z Číny a práve Číňania sa sem tam aj ujali varenia. Problém bol len vtom, že varili tak štipľavo, že sa to nedalo jesť, takže my sme sa veľmi radi vrátili ku čukotským špecialitám.

Gregorová: A odporúčate si po vašich skúsenostiach niečo aj zobrať z domu na takúto cestu?

Viteková: Ja si myslím, že áno pretože tie potraviny, ktoré tam doveziete tak miestny ich cenia nad zlato, napríklad taký cesnak alebo cibuľa na Čukotke nie sú bežné a naozaj miestni to považujú za niečo úžasné. Rovnako tak my sme mali so sebou aj našu popradskú kávu a keď sme ju tam otvorili, tak celý byt rozvoňal takou príjemnou vôňou, takže každý kto ho navštívil sa hneď pýtal čo to je, odkiaľ to je a boli naozaj z tých našich potravín nadšení, takže treba si určite niečo pribaliť ak to nespotrebujete vy tak v pohode to môžete nechať miestnym oni sa toho veľmi radi ujmu a takisto radi ochutnajú niečo čo sami nepoznajú.

Vitek: Ja sa priznám skutočne pre budúcich cestovateľov na Čukotku doporučujem zobrať do kufra cesnak a cibuľu. Dá sa tým aj obchodovať, miestni to radi vymenia alebo vás pohostia niečím svojim. Pre nás je to bežná vec, ale pre nich je to veľká vzácnosť, lebo to tam nerastie a musí sa to tam všetko doviesť.

Gregorová: Prezraďte nám teraz ale to najdôležitejšie, čo sa tam dá zažiť a vidieť, čo vás tam najviac očarilo?

Viteková: Ak budete mať šťastie na počasie, tak sa toho dá vidieť a zažiť veľmi veľa. Ja by som začala takými významnými geografickými bodmi. Bol to už spomínaný Dežňovov mys, ako najvýchodnejší bod euroázijského kontinentu. Potom sú to Diomedove ostrovy. Veľmi zaujímavý je aj Egvekinot čo je mesto, niekoľko kilometrov od neho sa pretína 180° poludník s polárnym kruhom, takže myslím si, že takéto miesto ocenia všetci nadšenci geografie a ďalej sa tu dá zažiť lov veľrýb. Treba to brať trošku z iného uhľa pohľadu, pretože tie veľryby sú naozaj pre miestnych obyvateľov častokrát jediným a hlavným zdrojom potravy, a to je aj dôvod prečo majú tento lov povolený oficiálne od medzinárodnej veľrybárskej komisie. Ročne ich môžu uloviť okolo 150 a jedinou podmienkou je, že na ten lov nesmú využívať žiadne moderné zbrane, čiže musia ich loviť tradičným spôsobom, to znamená ručnými harpúnami. Ten lov trvá od 20 minút do 6 hodín. My sme boli na love, ktorý trval približne 5 hodín a jeho výsledkom bola 10-tonová veľryba, ktorá teda následne slúži ako zdroj potravy pre celé Lorino a blízke okolie a takisto slúži aj na vedecké účely, pretože Čukčovia sú celý čas pod dohľadom nielen pohraničníkov ale aj morských biológov, ktorí teda dávajú pozor na to, aby ten lov prebiehal tak ako má a aby teda nelovili napríklad viacej veľrýb, ako im je povolené. Ďalej okrem veľrýb tu môžete uvidieť aj mrožov, tulene, soby, losy, hnedé medvede a samozrejme medvede polárne. My sme na polárnych medveďov teda šťastie nemali, ale aspoň máme o dôvod viac sa sem niekedy v budúcnosti vrátiť. Ďalej, čo tu môžete zažiť a čo je zaujímavé, tak to je rezbárska dielňa. V tejto dielni vám rezbári presne popíšu výrobu svojich diel z mrožích kôl a je to typický suvenír aj z tejto oblasti. Môžete si vyrezávanie sami vyskúšať na vlastnej koži a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je to naozaj veľmi náročné. No a zaujímavosťou je, že rezbármi sú vždy len muži, pretože ženy nemôžu vykonávať toto povolanie, pretože podľa Čukčov nemajú trojdimenzionálne myslenie takže by sa na takúto prácu nehodili podľa nich. A takisto Čukotka ponúka aj niečo také špeciálne pre milovníkov extrémnej turistiky, pretože ako už bolo zmienené nachádza sa tu veľa objektov z čias studenej vojny. Sú to opustené vojenské základne, máte možnosť sa prejsť po meste duchov pomedzi budovy opustených kasární. Dokonca máte možnosť navštíviť aj prísne utajovanú raketovú základňu. Takže je to niečo aj pre ľudí takých extrémistov môžeme povedať v tomto ohľade. Myslím si, že Čukotka pre každého ponúka niečo a je tam veľmi veľa čo obdivovať.

Gregorová: Pavol aké najsilnejšie zážitky ste si vy odniesli domov?

Vitek: Čukčovia, samotní Čukčovia - oni sú známi alebo v Rusku sú predmetom rôznych vtipov. Tie vtipy sú známe aj u nás. Sú to typu, že ide auto v protismere po diaľnici v Moskve o čom informuje vodičov rozhlas a Čukča hovorí čo jedno auto všetky idú protismerom. Toto nie je pravda, Čukčovia sú úplne iní ľudia je to dosť nespravodlivé. Čukčovia sú jediným národom, ktorý nebol podmanený Rusmi keď v podstate postupne osídľovali Sibír a ďaleký východ. Všetky ostatné národy sa dohodli na nejakých zmluvách a stali sa súčasťou Cárskeho Ruska. Čukčovia sa tiež stali súčasťou Cárskeho Ruska, ale nemuseli napríklad platiť dane, mali svoje vlastné súdnictvo. Sú to ľudia veľmi hrdí, veľmi spätí s prírodou, sú veľmi pohostinní a veľmi lipnú na svojich tradíciách. Napríklad, čo my sme boli aj na Bajkale, to sme sa veľmi rýchlo dostali ku šamanovi so Saškou. Na Čukotke to absolútne nehrozilo, dokonca to nehrozilo ani spomenúť v nejakom rozhovore. Takže to, čo bolo najsilnejšie na Čukotke boli samotní ľudia napríklad veľmi krásne boli tance. Pre nás sa to zdá, že je to len také nejaké hýbanie telom ale oni vtom všetkom vyjadrujú nejaké príbehy dokonca aj v tých kostiach ktoré spomínala Saška, ktoré sú tím typickým suvenírom z Čukotky, tak aj to sú reálne skutočné príbehy a teraz vlastne ľudia sledujú na obrazovkách ako sa pripravuje v sezóne kaviár. To je tiež keď sme spomínali suveníry tak kaviáru si môžete doniesť z Čukotky veľmi a dobrý.

Viteková: Ja by som ešte doplnila, že o Čukotke sa hovorí ako o mieste kde sa rodí deň ale takisto sa onej hovorí ako o zeme skutočných ľudí a musím povedať, že aj mne sa títo ľudia vryli veľmi hlboko do pamäti, ale myslím si, že aj do srdca môžem to tak povedať a bol to aj dôvod kedy človek ešte pred odchodom z Čukotky rozmýšlal nad tým kedy sa sem vráti. Myslím si, že takéto pocity vo vás nevyvolá každé miesto ktoré navštívite.

Vitek: Čukčovia sa delia na ľudí mora a ľudí zeme. Ľudia mora sú práve tí lovci veľrýb, my sme podstatnú časť prežili medzi nimi. Ľudia zeme to sú pastieri sobov tam sme boli len na takom malom výlete, takže nabudúce možno keby sme sa tam vrátili, tak asi by sme išli niekde do vnútrozemia medzi tých ľudí zeme.

Gregorová: Na záver my ešte prezraďte koľko takáto cesta na Čukotku vlastne stojí?

Vitek: Čukotka tým, že je tam doprava len letecká tak je na ruské pomery pomerne drahou destináciou. Pobyt dvojtýždenný komplet s príletom aj s ubytovaním vychádza niekde asi okolo 3000€.

Gregorová: A myslíte, že tie ceny sa budú zvyšovať časom alebo pôjdu dole. Aké sú nejaké prognózy?

Vitek: Ceny sú závislé od kurzu, momentálne máme výhodný kurz eura voči rubľu pohybuje sa nad 70 rubľov za euro, môže to byť aj 72. Takže kým bude trvať tento výhodný kurz dovtedy bude Rusko pre nás lacnou krajinou na turistiku.

Gregorová: Ja vám teda veľmi pekne ďakujem, že ste sa snami prišli podeliť o toto vaše veľké dobrodružstvo a prajem vám teda všetko dobré na vašich ďalších cestách.

 

Kontakt pre médiá: zednikova@ba.satur.sk

Cestovná kancelária SATUR TRAVEL, a.s. je zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka číslo: 2427/B, IČO: 35 787 201, Miletičova 1, 824 72 Bratislava

Generuje redakčný CMS systém GlobalWeb spoločnosti Global Services Slovakia s.r.o.

© 1998-2020 CK SATUR, Všetky práva vyhradené.

  • Slovenská asociácia cestovných kancelárii a cestovných agentúr
  • International Air Transport Association
  • Ocenenie najdôveryhodnejšia značka pre CK SATUR
  • Ocenenie Superbrands 2020 pre CK SATUR